Dnešný krátky príbeh bude o malinkej drevenej chatke. My sme jej dali svoje meno, „Norova“. Ukrytá je už roky v horách, kde sú veľké skaly pokryté jemnými machmi, akoby ste kráčali po nefritovej lúke. Sú tu i veľmi staré stromy a ľudia ich tu nechávajú kľudne rásť. V ich korunách hniezdia vtáky a ich spev a štebotanie nás víta pri každom príchode. Nikomu z obyvateľov tejto hory tu nič nezavadzia, každý tu má svoje miesto. V týždni pred Veľkonočnými sviatkami, sme tam išli aj s kamarátkami z vysokej školy, ktoré si robili u nás svoju prax. Nech majú trochu predstavu, že aj takto môže vyzerať škola.
Veľa času sme prežili pri veselom tvorení našich malieb v priestoroch internátu a tiež pri pečení výborných koláčikov na oslavu pätnástich narodenín našej hviezdy v skladaní Rubikovej kocky Denisa. Potrebovali sme už len vyvetrať hlávky na tomto tichom mieste. Ono nám dáva veľa a tak cesta k nemu bola spojená s jarným upratovaním a čistením lesa od všetkého možného, čo sem priniesli ľudia, no do hory to nepatrí. My sem nosíme zeleninku a chlebík pre zvieratká do krmelcov, ale v ten deň sme nachádzali aj niečo iné. Okrem plastov, skla, papierov tu boli aj hrnce a tiež baterku z auta sme našli, ale srnky ju sem nepriniesli. Dali sme si rukavice, ktoré sme tak často mali na rukách počas obdobia vĺn COVIDU a prírodu, ktorá nás nabíja peknou energiou a úsmevom sme očistili. Zostalo tu za nami opäť krásne miesto.
Všeličo môže prísť do našej hory a všeličo z nej môže odísť, ale pokoj nech v nej zostáva. Každý neporiadok sa dá vyčistiť, ale nikdy to nebude zadarmo. Avšak za ten príjemný pocit to stojí za to. To je naša „Norova“ chata, tam, kde pokoj zostáva.
Liam